Pri západe slnka a pri zvukoch mora, sa mi cvičí najlepšie. Je to cvičenie tela i ducha. Okrem peknej lokality aj príjemné športové oblečenie je dôležité. Aby vás nič neťahalo, naškriabalo a boli ste „v pohode“. Osobne ma veľmi otravuje, keď sa musím stále pri cvičení zaprávať aby bolo všetko tam, kde má byť.
Čo je pre vás pri cvičení najdôležitejšie?
Fotky vznikli počas našich ciest po Grécku, na našej obľúbenej pláži Kathisma Beach v Lefkade.
Raz na jednej akcii, pri uvedení novej kolekcie značky diamantov, sa ma slečna z televízie spýtala, prečo si myslím, že ženy majú rady šperky. Niečo som v tom momente povedala, ale potom som sa nadtým dlhšie zamyslela. Prišla som na to, že u žien je prirodzené sa parádiť. Keď si pozriete cestovateľské fotky z akéhokoľvek afrického kmeňa, tam je krásne vidieť, ako je tá vonkajšia stránka aj pre nich dôležitá. Ženy sa natierajú hlinou, robia si vrkoče, majú rôzne náhrdelníky, náušnice. Jednoducho už aj v takejto sociéte je to bežná vec. Preto je podľa mňa krášlenie žien vec prirodzená. Jasné, nie každá si na tom potrpí a niektoré to vôbec neriešia. To je absolútne okej.
Foto Roman Kopernický
Možno ste si všimli, keď zdieľam fotky z dovolenky, že prevažne cestujeme pred alebo po sezóne. Počasie je už v júni teplé a keď vyrazíme k moru do Chorvátska, aj kúpať sa dá. Samozrejme keď potrebujete extra teplú vodu, treba vyraziť do Thajska. Moju prvú dovolenku som zažila v šiestich rokoch. Odvtedy sme chodili do Chorvátska pravidelne. Dnes mám tridsať, a za tie roky vidím zmeny, ktoré sa v tejto obľúbenej destinácií udiali. Je to môj subjektívny pocit, nemusíte sa s ním stotožnovať. Každý má rad niečo iné, ale keďže som bola v Chorvátsku už toľkokrát, rada by som moje dojmy zhrnula aj na blog.
Ak vás to zaujíma, tak potom čítajte ďalej. V opačnom prípade si aspoň fotky z ostrova Pag môžete pozrieť. 🙂
Foto Roman Kopernický
Mnohí si myslia, že blogeri nič nerobia. Sem tam sa odfotia, za fotku dostanú stovky eur a zvyšok dňa sedia v SOHO na ryžových rezancoch. Funguje to naozaj tak?
Foto Roman Kopernicky
Aké je to mať blog alebo sociálnu sieť, ktorá vám prináša zisk?
V prvom rade, vám to má prinášať potešenie. Ak nebudete robiť vašu aktivitu, či už blog, judo alebo kreslenie s láskou, ono vás to skôr či neskôr aj tak dobehne. Nedá sa robiť niečo dlhodobo, ak vás to nebaví. Preto aj blogerov, ktorých sledujete, to musí jednoducho baviť. Potom je to cítiť na fotkách a textoch, že sú úprimné a robené so zápalom. Neskôr, keď stále na sebe pracujete, môžu prísť spolupráce, z ktorých si pokryjete účet za telefón alebo dovolenku. Kto sa snaží, na toho čaká odmena.
Ďalšia várka outfitov, ktoré sa objavili na mojom Instagrame za posledný mesiac. Aj keď tento týždeň počasie zrovna veľmi jarné nebude, nevadí! Ďalší týždeň bude nářez! Teda dúfam. 🙂 Nech sa páči outfity do jarných ulíc sú práve tu!
Photo Roman Kopernicky
Asi každý pozná tie momenty, keď sa obzrie spätne na svoj život, svoje činy a jediné mu ostane, sú oči pre plač. Či od smiechu, alebo zúfalstva už nechám na vás, ale v dnešnom článku by som sebe (a tiež vám) rada prostredníctvom blogu povedala pár viet. Nabudúci rok budem mať tridsať rokov a od tínejdžerských liet už nejaký čas ubehol. Na veci sa nielen vekom pozerám inak, ale aj ako matka, mám inú „optiku“. Cítim sama na sebe, že už „tým mladým“ moc nerozumiem (haha). Ale zase, pamäť mi slúži a viem ako som sa cítila a rozmýšľala na takej strednej škole, takže mám v sebe ešte schopnosť empatie voči násť ročným.
Čo by som dnes povedala mladšej Ivetke?
Photo Roman Kopernicky
Maj k sebe viac úcty
Nikdy som nebola extrémne výrazný typ, ktorý by vytŕčal z davu. Aspoň to tak vidím ja. Nebola som ani punkáč ani barbie. Bola som normálna baba, ktorá sa obliekala normálne a vyzerala normálne. Nikdy som nemala ani výstredné obdobie. Aj napriek tomu, keď sa pozriem na seba v minulosti, bola som iná. Krátke sukne, výstrihy, opätky. Všetko som mala v skrini. Ako nechápte ma zle, aj dnes mám sukne v skrini, ale vtedy som ich nosila inak. Ani to neviem dostatočne vysvetliť, ale možno tento príklad, čo vám poviem, bude hovoriť za všetko. Pri nosení napríklad topov alebo tričiek s výstrihom, som sa často stretávala s tým, že mi všetci pozerali iba tam. Nemusel to byť ani moc hlboký výstrih, ale to si všimnete hneď, keď sa s niekym bavíte, že vám nepozerá do očí. Začalo mi to vadiť. Tak ja rozprávam niečo a dotyčný mi pozerá do očí, ktoré ale nie sú na tvári?! Nenahnevalo by vás to? Mňa veľmi a to bol impulz, že výstrihy už nechcem. Chcem zaujať radšej „obsahom“ teda tým čo hovorím, ako „obalom“. Samozrejme jeptiška niesom a nechodím zahalená ako medveď, ale už si vyberám topy s väčšou obozretnosťou. Mne to celé ide ruka v ruke s úctou k sebe samým. K poznaniu svojej hodnoty. Chápete čo myslím?
Kto z vás rád spomína? Na všetko. Či už dobré alebo zlé. Spomienky sú hlboko v nás ukryté a k niektorým sa vraciame, iné radšej nechávame niekde vzadu, v „šuflíku“. K veľa udalostiam mám uložené aj pocity, ktoré som pri nich cítila alebo napríklad vôňe. Úplne si pamätám, keď som bola v NYC na jazykovom pobyte a ráno som išla do školy, aká vôňa ma sprevádzala až do metra. Smrady z odpadkov a ryby nepočítam. 😀 Skôr vravím o tom rannom prebúdzaní mesta, keď sa len malé bistrá otvárali, ľudia sa len začali zbiehať na ulici a všetko len ožívalo. Slnko príjemne hrialo a ja som si so svojím ruksakom a asi 1237 stranovou knihou trielila na hodinu. Niekedy sa mi tento moment vracia, keď idem skôr ráno z domu. Povedzme si ale úprimne, to už dlho nebolo. 😀
Photo Roman Kopernicky
Šaty ANSWEAR // Tričko Tezenis // Sieťovaná taška Česká síťovka //Čižmy ZOOT