Donna Iveh

Musím sa priznať, že mám jednu malú záľubu. Okrem sledovania a vyhľadávania módy na internete, ma fascinujeme pozerať na foodstyling a dokonalé fotky jedla. Niekedy až žasnem, čo vedia ľudia s obyčajným koláčom narobiť. Designová lyžička, perfektná miska, dokonalé pozadie a hodiny a hodiny strávené robením jednej fotky. My len vnímame tú odfotenú krásu, ale keby ste vedeli, čo je za každou dokonalou fotkou čohokoľvek, určite by ste ostali prekvapený. Do edície #ŽenyZnetu som prizvala šikovnú food blogerku Martu z blogu TheStoryOfCake.  Povedzme si to tu otvorene, jej fotky sú perfektné a keďže už má na svojom konte dve kuchárske knihy, bola priam ideálny adept do rubriky. Pri príjemnom obede v záhrade, ktorý pre nás vyštudovaná právnička pripravila, sme sa bavili o dokonalej food fotke, o tom aké bolo vydať knihu, na aké ingrediencie nedá dopustiť a kto sú jej vzory. Nech sa páči, prečítajte si už 4.diel žien z netu!

Photo Alex Kiňova

P.S.: Aj bonus máme pre vás! Pozri nižšie 🙂

Kedy si začala s blogom The Story of Cake a ako si prišla k tomuto názvu?

Blog som začala písať v roku 2014 a celý názov som vymyslela asi za tri sekundy. Chcela som mať blog, korý nebude iba o receptoch, ale aj o mojom živote, kde cestujeme a čo zažívame. Preto je tam slovo príbeh a vedela som tiež, že keď budem blogovať o jedle, tak jedine o koláčoch. Ja sa priznám, že keď som začala bývať so svojím mužom Lukášom, nevedela som veľmi variť. Tak som si povedala, že sa asi najskôr pustím do koláčov a tak vznikol príbeh koláča. 🙂

Na blogu máš veľa receptov na torty, cheesecakes, muffiny. Všetky si ich vymýšľaš sama alebo sa inšpiruješ aj inými receptúrami?

Určite sa aj inšpirujem. Hlavne keď som začínala, všetko bolo formou „pokus a omyl“. Spájam rôzne recepty dokopy, ale tiež sa stane, že to nevýde a koláč skončí v koši. Keď si pozriete úplne prvé recepty na blogu, tam som písala a označovala blogerov, ktorými som sa inšpirovala. Veľmi nerada by som bola označená, že niekoho kopírujem. Aj keď viem, že je už všetko vymyslené, či sú to cupcakes alebo muffiny. Mne samej sa stalo, že okopírovali od slova do slova môj recept a nikto ma tam ani len neoznačil.

Ako malá som sa ráno zobudila, sadla za stolík a začala kresliť. Kreslila som všetko, čo sa mi páčilo. Či to boli ľudia, zvieratá alebo príroda. Akurát minule som na tieto moje umelecké výtvory narazila. Veľmi som sa začala smiať, lebo som zrovna vytiahla výkres, kde boli nakreslené modelky zo súťaže Elite Model Look. Áno, tá súťaž stále funguje. 😀 Len ja už nekreslím. Poväčšine som mala v ruksačiku zbalený skicár, ceruzky a mohla som ísť kamkoľvek. Teraz si predstavte, že vás takáto príjemná aktivita baví natoľko, že chcete robiť iba toto. Poviete si, že budete „kreslič“ na plný úväzok. To si povedala aj naša ďalšia holubička v edícií článkov #ŽenyZnetu Daniela, ktorú poznáte ako Danyela Art. Ako prezradila v rozhovore, začiatky neboli ľahké a pochopenie z okolia chýbalo.

Čo je pre ňu inšpirácia, aké zaujímavé projekty má rozpracované a čo chystá s módnou značkou Dior?

Photo Alex Kiňova

Oblečenie Danyela Art

Keď si pamätáš, tak my sme sa stretli na narodeninovej oslave vášho projektu Čačky. Ako si sa od predávania bižutérie dostala až k ilustrácií?

Jasné, pamätám si to veľmi presne. Bol to projekt, ktorý som robila aj s mojou kamoškou počas vysokej školy. Už vtedy som robila grafiku a fotili sme produkty.  Popri tomto som kreslila po nociach karikatúry, ktoré začali byť moja hlavná práca. V poslednom semestri školy som ešte začala pracovať ako Visual Merchandiser v Avione a na to spomínam dodnes. Mala som skúšky v škole, plus čačky sme už končili a ani práca vizualistu nebola to, čo by som chcela robiť. Celkovo mi to nešlo a jeden deň mi padla figurína na zem počas prezliekania a tak som si povedala, že už sem viac neprídem. Robila som tam štyri dni. 😀 Značku Danyela Art som začala úplne od nuly. Spočítavala som si náklady na život, či mi objednávky, ktoré som mala vystačia na ich pokrytie, alebo musím hľadať ďalšiu prácu. PPo štátniciach, keď som ukončila školu, som stále chodila z Bratislavy na východ a naspäť, vybavovať si živnosť. Keď som sa opäť vracala domov na východ niečo vybaviť, zastavila som sa doma povedať rodičom, že sa chcem venovať iba ilustrácií. Otec zareagoval veľmi prekvapene a začal vrieskať na celú bytovku, že on toto nedovolí a že on je môj otec. Ja som bola ale pevne rozhodnutá, že budem kresliť, aj keby mi mal zhorieť papier pod rukami.