Podľa nadpisu sa môže zdať, že to bude článok, kde sa bude veľa bilancovať. Ale veruže nie. Skôr by som rada priblížila, opísala, ako sme zvládli náš prvý rok s Miluškou. Často sa stretávam s tým, že ľudia majú trochu zvláštne predstavy ohľadom detí. Čo sa týka hlavne fungovania s nimi. Že sa všetko komplikuje s deťmi, že sa nedá nikam chodiť atď. Ako áno, život sa mení, ale nekončí.
Photo Alex Kiňova
V podstate je to len taká medzizastávka do „iného sveta“, kde fungujú iné pravidlá a sú hlavne iné priority. Stretávať sa s kamošmi, venovať sa vašim hobby, to všetko je aj s deťmi možné. Záleží od vášho prístupu. Keď budete za všetkým vidieť problém a budete dokola opakovať „to sa nedá„, tak to potom naozaj nepôjde. Je to iba na vás, ako s deťmi budete tráviť váš čas. Keby som bola slobodná mamička, asi by to išlo ťažšie skĺbiť hobby, starostlivosť o dieťa, domácnosť, prácu. Avšak nebola by som ani prvá ani posledná, ktorá je na dieťa sama a zvládla to? Aj tak ďakujem vesmíru a Romčovi, že mi pomôže so všetkým čo potrebujem a nemám, ako sa vraví, sťažené podmienky.
Deti sú dar a naši učitelia trpezlivosti, zodpovednosti a lásky.
Čo sa teda za ten rok udialo?
V zásade, som sa ešte stále nevyspala, tak ozajstne..v kuse..bez budenia. Stále kojím, takže som vždy k dispozícií. Neprekáža mi to, ale niekedy keď som v takej super spiacej fáze a zrazu ma zobudí ruka šmátralka, tak si len povzdychnem. Veď to je len obdobie, to prejde (haha). Od malého bábätka, ktoré len leží na chrbáte, sme sa posunuli k homo chodiacemu jedincovi. Síce chodí ešte krokom nejasným, ale je neuveriteľné, aké pokroky za 365 dní vie dieťa urobiť. Asi to poznáte, že sedíte v obývačke a vaše dieťa si len tak samé prejde z kuchyne, na druhý koniec bytu. Potom sa vráti, usmeje a ide ďalej.
Čo sa týka dovoleniek, tam sme nezaháľali. Za tento rok sme stihli ísť dvakrát do Chorvátska, čo bola úplna paráda. Ja more milujem. Nenazvala by som to dovolenka, ale skôr rehabilitačný pobyt, kde načerpám energiu. Cestu Mili zvládla super, aj keď kde tu boli nejaké sťažnosti. Tak ako nás, aj ju nemusí baviť sedieť stále vo vajíčku že jo. Preto, podľa mňa, treba každú cestu naplánovať tak, aby boli pauzy, chodenie, kočíkovanie a samozrejme jedenie. Druhýkrát keď sme šli, tak sme dali cca 600km naraz, s pauzami. Hrdlá sme už mali vyschnuté z toho, ako spievame stále „Milíček, milíček, vtáčik maličký“. Ale dali sme to. Dokonca si žabka aj „zaplávala“ a veľmi sa vode tešila. Taká bola smiešna. 😀
Za rok sme stihli zopár malých úrazov, ktoré našťastie, ale neboli nikdy viac než len škrabanec či mini modrinka. Prvé zuby tiež zvládla na výbornu. Priznám sa, bola som trochu zmätená, ako to nakoniec prebehne. Z viacerých strán sme počúvali, ako deti plačú maratóny a ronia krokodílie slzy. U nás bol trochu plač, ale nič extrémne. Hlavné je nerobiť z toho haló a neopustiť sa. 😀 Každý sme si tým prešli a prežili sme to. Ďalší krok bude naučiť dieťa sa riadne starať o zuby. To bude možno väčší boj, ako ich prerezávanie.
Za prvý rok sme si vytvorili systém fungovania a nejaký režim. Aj tak všetko robím veľmi organicky a pocitovo. Nejdeme spať v presne určenej hodine a tiež sa ani nebudíme. Za tento rok som ale jednu vec naozaj zlepšila – a to varenie polievok. Našla som také rôzne kombinácie, ktoré by ma predtým nenapadli. Vďaka ti materská!
Ďalší rok máme pred nami, či už ten kalendárny alebo Miluškin. Uvidíme, čo nám prinesie. Máme veľké plány. Dôležité je nezabudnúť na ne a pekne si ísť za nimi krôčik po krôčiku. Tento rok bude žabka vetroplach obecný a jar so samostatne chodiacou Mili bude určite super! Možno aj túry bude dávať s ruksakom na chrbáte. (haha).
Ostávame s pozdravom
Vaša rodina Kopernických